V prvom rade by sme mali slová z nadpisu uviesť na pravú mieru – opravovať sme začali tender k Mikádu, teda tender 923.003 k parnému rušňu 387.017.
Ale pekne po poriadku. Všetko to začalo 3. augusta 2010 otočením rušňa s tendrom na točni tak, aby sme mali tender poruke a mohli sme na ňom začať robiť. Následne sme ho od rušňa odpojili. Keďže ešte stále prebieha aj oprava taovacieho vozňa, tak sme sa k tendru dostali až večer 10. a 11. augusta. Vtedy sa podarilo demontovať niektoré časti spriahacieho a narážacieho ústrojenstva na prednom čele tendra a postupne sme odstránili niekoľko plechov zo stropu vodného priestoru. Tým sme si spravili predbežný prehľad o tom, čo nás v najbližšom období čaká. Vodný priestor bol totiž zaplnený niekoľkocentimetrovou vrstvou mokrého bahna, ktoré dlhé roky napomáhalo korózii.
Ďalšie „zásahy“ sme vykonávali postupne od 20. septembra. Vtedy sme zvrchu otvorili celý vodný priestor, odstránili sme všetko, čo tam nepatrilo (niekoľko sto kíl bahna a hrdze, zopäť vedier rozličného odpadu ako sú bagandže, fľaše, plechovky, handry a podobne) a celý priestor sme vypláchli tlakovou vodou. Preč z tendra putovali na určitú dobu viaceré uzávery z vypúšťacích otvorov, skrinka na náradie zo zadného čela, zatiaľ nepotrebné schodíky, súčasti parného kúrenia a brzdy a kopec ďalších vecí. Časom na všetky príde rad, podstúpia „omladzovacie“ kúry a vrátia sa na svoje miesto, kde raz budú opäť slúžiť svojmu účelu. Popri všetkom rozoberaní sa podarilo sčasti očistiť aj kus rámu a natrieť ho základnou farbou. Do takéhoto štádia sme dospeli v sobotu 21. augusta. Keďže v nedeľu by sa patrilo trošku si aj oddýchnuť, tak sa ďalšie práce rozbehli v pondelok. Ten sa celý niesol v znamení pieskovania s výsledkom – zvonka opieskované obidva boky tendra a zadné čelo.
Za týchto niekoľko dní, ktoré sme tendru venovali, sme zistili, čo nás čaká, a ak vydržíme, tak aj neminie. Nebude to ľahké, ale ani neuskutočniteľné. Zároveň sme pochopili, že parný rušeň bol a navždy bude fenomén. Za tých pár dní ruku k dielu priložili ľudia niekoľkých generácií – od tých, ktorí „paru“ zažili v bežnej prevádzke, až po tých, ktorí ju mohli stretnúť už len pri nostalgických jazdách. A aj keď doteraz spravená robota bola špinavá, namáhavá a nepriniesla žiaden zisk, tak nikto zo zúčastnených ani len nenaznačil, že bol posledný krát. Práve naopak. A to je znamenie, že je dobre nakročené k sprevádzkovaniu ďalšieho parného rušňa.
